KEĎ SNEŽÍ, KAŽDÁ VLOČKA DOPADNE PRESNE TAM, KAM MÁ.
zenový výrok

Ryokan Daegu (Rjokan Tajgu, 1758-1831) bol tichý a výstredný mních Zen-buddhistickej školy Soto.

V rannom veku sa vzdal svetského života a stal sa žiakom zenového Majstra Kokusena. Jeho mníšske meno by sme mohli preložiť ako „veľkorysý blázon so širokým srdcom“ (ryo = dobrý, kan = otvorený, široký, daegu = šialenec, blázon).

Rok po tom, ako dosiahol satori jeho učiteľ zomrel. Väčšinu svojho mníšskeho života potom prežil ako pustovník. Bol milovaný pre svoju miernosť, láskavosť a múdrosť. Vždy keď zavítal do mesta obklopil ho hlúčik detí, s ktorými sa hrával aj vo vysokom veku. Napriek tomu žil osamelo a často hladoval. Jeho kaligrafické a básnické diela poukazujú na krehkosť života ale aj slobodu a radosť v ňom.

V roku 1826 Ryokan ochorel a to ukončilo jeho pustovnícky život. Nasťahoval sa k jednému zo svojich patrónov (Kimura Motouemon) a bol opatrovaný mladou mníškou menom Teishin, ktorá vniesla nové svetlo do posledných rokov jeho života. Navzájom si vymenili súbor básní (haiku). Zomrel v meditácii ľahko, ako keby zaspal.

Nemám toho veľa, čo by som vám ponúkol
- iba lotosový kvet vznášajúci sa na vode v malom džbániku.

"Ničím nespútaný ako závoj hmly sa vznášam nahor, 
tam, kde chce vietor, aby som bol."

"Keď sa unavím myslením, 
prechádzam sa bezcieľne lesmi 
a zbieram hrste kvetov."

"Nemôžeš brániť času v behu. 
Keď sa niečo udialo, 
prečo sa v tom myšlienky dosiaľ prehrabávajú?"

„Hodiny plynú, je neskoro, ale zvuky dažďových kvapiek 
dopadajúcich na bambus nedajú mi spať...“

"Hrám sa v tomto svete s týmto telom, 
a nepremýšľam o svete budúcom."

"Keď ťa stretá nešťastie, je dobré stretnúť sa s nešťastím. 
Keď umieraš, je dobré umierať. 
Je to podivuhodný spôsob, ako nešťastiu uniknúť."

"V jarných dažďoch, letných búrkach alebo jesenných suchách, 
idem von žobrať a v srdci mám mier."

"Skončí niekedy moja hlúposť a tvrdohlavosť? 
Chudoba a osamelosť - môj život. 
Súmrak v uliciach schátraného mesta. 
A svoju misku nesiem domov opäť prázdnu."

"Celú jar ležím chorý a sám vo svojej chatrči, 
hosť prichádza a žiada kaligrafiu. 
V mojich spomienkach je minulá jar 
- hrám sa s deťmi v Hachimanskej svätyni. 
Ani som si nevšimol, že slnko už zapadlo."

Nech vykonáte čokoľvek dobré, 
ale iba pre uspokojenie vlastného ega, 
je to žalostné.

Ľudia majú čoraz väčšie znalosti, 
no ja si myslím, že konečným cieľom 
je možnosť načúvať zvuku údolia a dívať sa na farbu hory. 
Inými slovami, je treba hľadieť menej do sveta ľudí 
a častejšie na mesiac, stromy 
a načúvať kázaniu celého Vesmíru.

Buďte tvorcami súčasnosti svojho pravého Ja. 
Tej súčasnosti, ktorá tryská bez prestávky, slobodná a bez pút. Nazývame to „bez myslenia” (hi-sirjo).